Vodič roka 2017 – Šéf dopravnej polície J. Ignaták: „Slováci často nepoužívajú znamenie o zmene smeru“

Na tohtoročnej akcii Vodič roka 2017 na Slovakia Ringu sa zúčastnil osobne aj riaditeľ odboru dopravnej polície Prezídia Policajného zboru v Bratislave plk. Ing Ján Ignaták, ktorý pre najčítanejší motoristický časopis na Slovensku poskytol krátky rozhovor.

– Aké sú aktuálne najčastejšie prešľapy slovenských vodičov?
„Momentálne sa najviac hovorí o jazde vo vnútorných jazdných pruhoch na diaľnici. Medzi Trnavou a Bratislavou máme úsek, kde máme až tri jazdné pruhy. Veľmi to vadí, že ľudia svojvoľne používajú buď stredný alebo dokonca až úplne ľavý. Jazdí sa vždy v pravom pruhu a ostatné potom slúžia na predbiehanie. To samozrejme už neplatí, ak je hustota vozidiel taká, že je zaplnený napríklad úplne pravý pruh. Potom sa môže jazdiť aj v ďalších dvoch.

– A v mestách?
„V mestách sa nám rozmohol negatívny trend. Sám som nahnevaný, ak ľudia nepoužívajú znamenie o zmene smeru jazdy. Veľa ľudí jazdí tak, že on vie čo chce, auto a blinkér je jeho majetok a ostatní nech čakajú a hádajú, čo asi bude robiť. Je veľmi dôležité oznámiť včas ostatným účastníkom cestnej premávky, čo idem robiť. Potom sa niektorí šoféri čudujú, že do nich niekto nabúral zo zadu.

 

– Na autách porušujú rýchlostné predpisy častejšie muži ako ženy. Ale čo sa týka veku, sú to starší šoféri alebo tí mladší?
„Toto nemám síce štatisticky vyhodnotené, ale viem vám odpovedať na základe výsledkov z dopravnej nehodovosti. Možno aj tí starší a skúsenejší šoféri jazdia rýchlejšie, ale buď to technicky zvládajú alebo viac prispôsobujú rýchlosť kvalite a stavu vozovky . U tých mladých súvisí to prekročenie rýchlosti s mladíckou nerozvážnosťou. Myslia si, že dokážu ovládať auto za každých podmienok a nič sa im na svete nemôže stať. Fyzika však na nich pôsobí rovnako bez ohľadu na vek a keď nemáte dostatok skúsenosti, tak pri riskovaní ľahko dôjde k situácii, ktorá sa nedá zvládnuť. Niekedy nestačí ísť ani najvyššie povolenou rýchlosťou. Naozaj treba rozhodnúť vždy podľa toho, aké sú aktuálne okolnosti.

– Na slovenských cestách pribúdajú každú sezónu noví motorkári. Sú slovenskí motoristi dostatočne ohľaduplní voči svojim „jednostopovým“ kolegom?
„Nedá sa povedať, že nehodovosť motorkárov z roka na rok u nás stúpa, pretože ona tak skôr osciluje. Skáče to, jeden rok je vyššia, druhý zasa nižšia, takže v tomto smere držíme taký európsky stred. Hoci počet motoriek sa za posledných desať rokov strojnásobil, nestúpa nám príliš počet nehôd končiacich úmrtím. Problém je však v tom, že hoci v takmer polovici dopravných nehôd nie sú na vine motorkári, končí sa to pre nich často tragicky. Niektorí šoféri na motorkárov nie sú ešte navyknutí, pretože to nie je u nás celosezónna záležitosť. Na jar ich ešte nečakajú, v lete si na nich trochu zvyknú, ale na jeseň ich motorkári dokážu opäť prekvapiť. Vždy treba myslieť aj na motorkárov.“

– Napríklad v Bratislave si šoféri musia zvykať aj na stále početnejšiu cyklistickú komunitu. Po meste vyrástli niekedy úplne iracionálne zelené pruhy pre cyklistov, ktorí po nich neraz celkom slušne uháňajú. Ohrození sa zrazu cítia chodci….
„Ak sa pozrieme na európske veľkomestá alebo kdekoľvek po svete, tak tam väčšinou platí, že je výhodou, ak auto vymeníte za motocykel alebo bicykel. Je to otázka ľahšieho parkovania, lepšej manévrovateľnosti na križovatkách a v neposlednom rade životného prostredia. Takže všetky veľké mestá majú trend znevýhodňovať automobily a ani ja by som nechcel tento trend brzdiť u nás. Čo sa týka tých zelených cyklistických chodníkov, tak je ľahšie ich budovať na nových sídliskách, ale podstatne náročnejšie je ich zakomponovať už do existujúcej starej mestskej infraštruktúry.

– Aký máte názor na akciu ako je Vodič roka?
„Čo môžem k tomu povedať. Len samé pozitíva a slová chvály pre všetkých organizátorov. Je dobré, keď niekto myslí aj na vzdelávanie a zábavu čitateľov-šoférov. Nemyslím si totiž osobne, že stačí raz za život prísť do autoškoly, urobiť si vodičský preukaz a potom sa už nezaujímať o nič. Dokonca som prekvapený, koľko čitateľov motoristického časopisu sa v dnešnom digitálnom svete ešte nájde a odpovedá písomne na otázky. Príjemne ma prekvapili účastníci súťaže Vodič roka svojimi znalosťami. Väčšina z nich len potvrdila fakt, že ľudia by celý život mali sledovať zmeny v legislatíve aj napríklad pri tej prvej pomoci.“

Povedali na záver finálovej súťaže Vodič roka 2017:
Milan Troška (riaditeľ Becep): „Takéto a podobné vzdelávanie v Centre bezpečnej jazdy po autoškole je na Slovensku ešte stále dobrovoľné. Ja verím, že raz aj u nás bude podobné vzdelávanie povinné pre všetkých vodičov. Tak ako tomu je napríklad v Rakúsku, kde podobných centier ako je to v Orechovej Potôni existuje 28. Už v Českej republike ich je sedem a v Nemecku okolo 120. Dúfame, že aj my sa budeme lepšie vzdelávať a klesne nám nehodovosť u šoférov krátko po ukončení autoškoly.“

Peter Pecze (marketingový riaditeľ Slovakia Ring): „V rámci súťaže Vodič roka síce účastníci neabsolvovali klasický kurz bezpečnej jazdy, ale absolvovali aspoň to testovanie. Vyskúšali si aspoň pár cvikov a modulov, ktoré sa tu snažíme počas dňa tým účastníkom dodať v rámci kurzov bezpečnej jazdy. Samozrejme, výstup z toho by mal byť potom prirodzene taký, že by ten kurz mali absolvovať celý. Pretože až potom budú schopní povedať, či im ten kurz niečo dal alebo nie. Teraz totiž len ochutnali. Pustili sme im kúsok filmu, ktorý sme im prerušili a dopozerať by ho mal každý sám doma. Nadstavbové vzdelávanie je z našej strany povinné. Nedávno sme testovali mladých vodičov vo veku od 18 do 23 rokov, teda kategóriu, ktorá nám robí najviac dopravných nehôd. My sme si ich ráno otestovali. Zavolali sme 15 chlapcov bez toho, aby sme im niečo povedali. Nevedeli nič o praxi, o teórii. Absolvovali testy ako na Vodičovi roka, možno trochu v skrátenej podobe. Potom dostali celodenný kurz a na konci dňa sme ich otestovali znova. Výsledky boli dosť alarmujúce. Len na brzdnej dráhe bol priemer skupiny 30,5 metra, keď skončili kurz už to bolo len 22 metrov. To je rozdiel takmer osem metrov, čo v praxi predstavuje skoro dva prechody pre chodcov za sebou. To znamená, že po absolvovaní kurzu by náročnú situáciu ubrzdili alebo by nezabili chodca. A to bolo len brzdenie, potom prišli na rad pretáčavé šmyky alebo nedotáčavé šmyky a podobne.“